Výjazd do srdca Východných Dolomít, mestečka Cortina d’Ampezzo, som absolvoval so svojím spolužiakom pred pár rokmi v polovici septembra. Skorá jeseň je vcelku ideálnym obdobím, pretože predstavuje krátky útlm medzi letnou a zimnou návštevníckou špičkou, čo má priaznivý vplyv i na ceny v kempoch, nakoľko ide o tzv. low season obdobie. Kto však očakáva vyprázdnené hory, môže si nechať zájsť chuť, pretože i na priemerne známej ferrate si občas postojí v rade.
Cestou (Brno – Insbruck – Fortezza – Dobiacco – Cortina) do cieľa sme kombinovali diaľkové autobusy s talianskymi lokálkami, pričom najmä druhé menované ponúkajú pomerne lacný spôsob dopravy s nádhernými, priam vyhliadkovými trasami. Za všetky stojí spomenúť aspoň pohľad na najznámejší symbol Dolomít – Tre Cime di Lavaredo.
Ako oporný bod sme si zvolili kemp Dolomiti, ležiaci južne od Cortiny. Cesta na autobusovú stanicu v meste trvá pol hodiny pokiaľ zvolíte pešiu variantu, ak chcete však šetriť sily na samotné výstupy pred kempom je zástavka predraženej cortinskej MHD. V kempe je murovaný objekt obsahujúci wc, sprchy, práčovňu a sušiareň, popri cestách sú body s vodou a elektrinou. K dispozícii je i obchod, ale i pri nákupe 1 veci je lacnejšie si zájsť do mesta.
Na začiatku sme zvolili 2 dňový ľahší výlet cez skupinu Averau (2414 m. n. m) – Nuvolau (2647 m. n. m.), v rámci ktorej sa ešte nachádza známy skalný útvar Cinque Torri (2361 m. n. m.). Ide o veľmi populárny masív, ktorý ponúka širokú variabilitu turistických chodníkov, jednoduchších ferrát i náročnejšieho horolezectva. Je tu pomerne dosť chát, na niektoré dokonca vedú lanovky, takže treba rátať i s väčším počtom ľudí.
Ako štartovnú pozíciu pre oba dni sme zvolili priesmyk Passo Falzarego (2105 m. n. m.), ktorý je vhodný pre výstup na viaceré známe vrcholy. Ignorujúc lanovku sme vykročili voľne stúpajúcim kamenistým chodníkom pomedzi charakteristické skupiny skál, až do Forcella Gallina. Tu sa charakter výstupu mení. Malým priesmykom sme sa dostali na južnú stranu vrcholu Averau. Úzky, no bezpečný chodník traverzou ponúka krásne výhľady. Cestička končí pri Rifugio Averau (2575 m. n. m.), ktorá sa nachádza v rovnomennom údolí. Tu sa trasa rozdvojuje, na severozápad k Monte Averau (2575 m. n. m.), alebo na juhovýchod k Monte Nuvolau (2647 m n. m.). V prvý deň sme zvolili jednoduchší výstup na druhý menovaný vrchol. Na temene kopca stojí chata Rif. Nuvolau, z ktorej sú nádherné výhľady na najznámejšie štíty Dolomít, ako sú Sorapis, Antelao, Marmolada a všetky Tofany. Od chaty začína pomerne prudko klesať ferrata (B/C) do fantasknej mesačnej krajiny, ktorá je plná balvanov, vežičiek, skalných mužíčkov vytvorených prírodou i ľuďmi. Rizikom planiny sú drobné trhliny a škrapy. Prechod tohto poľa je pomerne náročný na orientáciu, značenie sa často stráca, o chodníku ani nehovoriac. Smerom do Passo do Giau (2233 m. n. m.) nás čakali ešte dve krátke, zostupné ferraty, ktoré končia v sedle Ra Gusela (2500 m. n. m.). Z nej už vedie len voľne klesajúci chodník pomedzi mohutné skalné veže do spomínaného priesmyku. Je to frekventované miesto s autobusovou zástavkou i veľkou chatou.
Druhý deň začínal totožne v Passo Falzarego a je rovnaká až k Rif. Averau. Odtiaľto sme vyrazili smerom k Monte Averau. Po pár minútach chôdze sme dorazili k, prakticky, kolmej ferrate (B/C) do kotla kopca. Keďže bol pekný deň a ferrata bola obojsmerná, museli sme sa vyslovene postaviť do rady. Trasa je sama osebe krátka, nenáročná i keď nižší človek môže mať problémy s dosiahnutím jednotlivých úchytov. Nám sa stalo, že sme museli obliezať pána, ktorý spanikáril na uzučkej traverze a odmietal sa pohnúť, čo v našich očiach túto ferratku sťažilo. Asi v polovici sa trasa rozdvojuje, je možné si vybrať: výstup po ďalej po kolmej skale, alebo uhnúť doprava, kde je kolmý tunel s rebríkom.
Po chvíli, sme sa ocitli na dne kotla, odkiaľ vedie suťovitým svahom po jeho obvode na vrchol . Tu sa nachádza klasický kríž a návštevná kniha. Po tej istej trase sme sa vrátili k nástupnému bodu na ferratu. Odtiaľto je možnosť vyraziť k Cinque Torri a Rif Scoiatolli, ktoré sú na úpätí Averau, čo by kameňom dohodil. Kto chce, môže sa zo spomenutej chaty zviesť do stanice kúsok od Passo Falzarego, no ja odporúčam návštevu kamenného labyrintu Cinque Torri. Miesto je známe širokou škálou lezeckých trás, no ponúka i pohľad do histórie, pretože počas prvej svetovej vojny sa tu odohrávali boje medzi talianskou a rakúsko-uhorskou armádou, čo dokladajú dodnes badateľné zákopy a podobné pripomienky konfliktu. Odtiaľto už nie je problém vrátiť sa späť do Passa Falzarega, alebo k Rif. Cinque Torri širokým, zľahka klesajúcim lesným chodníkom. Aj odtiaľto je jednoduché dostať sa na hlavnú cesto do Cortiny.
V jednom z ďalších dní sme si zvolili Monte Cerneru, osamote stojacu horu na druhej strane Passo Giau (2664 m. n. m.), tento homolovitý vrchol je pravým opakom skupiny Averau – Nuvolau. Cesta na hor je jednoduchá a je jedinou možnosťou, takže je nutné je absolvovať i po ceste spať. Pekné počasie nahradili prehánky a turistický zhon pokojne sa pasúce stáda oviec, lenivo sa presúvajúce po trávnatých svahoch hory. Pastierske chodníky prechádzajú do úzkych cestičiek traverzujúcich po úbočí hory. Tieto sú prerušené troma krátkymi ferratami (B/C), ktoré cez kamenné žľaby a svahy do vrcholovej partie. Tá predstavuje holý kuželovitý vrchol s obligátnym kovovým krížom. Cestou späť sa počasie drasticky zhoršilo, takže žľaby s ferratami sa premenili na horské potôčiky, zostup ktorými bol pomerne nebezpečný.
Prebehnúť pasienkárske lúky bolo už len nutným zlom a z Passa di Giau sme sa vrátili do Cortiny.
Pochádzam zo severozápadného Slovenska, kraja známeho rozmanitými prírodnými krásami. Momentálne však bývam v Znojme a pôsobím, ako doktorand na MU v Brne v obore archeológia.
Preferujem pešiu turistiku vo všetkých možných variantoch, od prechádzky lesom až po trekking, …
